Druhá bitka o Atlantik

Dátum	3. september 1939 až 7. máj 1945
Miesto	Atlantický oceán, Severné more, Írske more, Labradorské more, Záliv svätého Vavrinca
Výsledok	Víťazstvo Spojencov

Druhá bitka o Atlantik
	Súčasť druhej svetovej vojny
	; Námorní dôstojníci na veliteľskom mostíku torpédoborca eskortujúceho námorný konvoj, október 1941
Dátum	3. september 1939 až 7. máj 1945
Miesto	Atlantický oceán, Severné more, Írske more, Labradorské more, Záliv svätého Vavrinca
Výsledok	Víťazstvo Spojencov
Protivníci
Spojené kráľovstvo; USA; Kanada	Nacistické Nemecko; Taliansko
Velitelia
Martin E. Nasmith; (1939 – 41); Sir Percy Noble; (1941 – 42); Sir Max K. Horton; (1943 – 45); Frederick Bowhill; (1939 – 41); Philip de la Ferté; (1941 – 43); Sir John Slessor; (1943 – 45) Leonard W. Murray; Ernest J. King; Royal E. Ingersoll; Francis S. Low	Erich Raeder; Karl Dönitz; Hermann Göring
Sila
Royal Navy; U.S. Navy	Kriegsmarine
Straty
30 264 námorníkov; 3 500 obchodných a nákladných lodí; 175 vojnových lodí	41 000 námorníkov; 783 ponoriek
	Historický portál

Druhá bitka o Atlantik bola jednou z najdlhších a najdôležitejších kampaní druhej svetovej vojny. Trvala po celý konflikt a z hľadiska západného frontu a prežitia Spojeného kráľovstva ju možno považovať za rozhodujúce stretnutie. Bitka o Atlantik vrcholila v polovici roku 1940 a pokračovala s rôznou intenzitou do konca roku 1943, kedy boje nemeckých ponoriek so Spojeneckými zásobovacími konvojmi vrcholili.

Bitka o Atlantik začala 3. októbra 1939 keď nemecká ponorka U-100 potopila britský parník SS Athenia. Postupne nemecké ponorky začali operovať ďalej od Anglicka v severnom Atlantiku s podporou diaľkových lietadiel Focke-Wulf Fw 200 Condor.

13. decembra 1939 došlo k stretu nemeckého ťažkého krížniku Admiral Graf Spee a britského ťažkého krížniku HMS Exeter s podporou ľahkých krížnikov HMS Ajax a HMS Achilles, ktorý bol známy ako bitka pri ústí La Plata a skončil potopením ťažko poškodeného nemeckého krížniku 17. decembra.

Zlaté obdobie nemeckých ponoriek začalo po vstupe USA do vojny v decembri 1941, keď potopili mnoho lodí pri východnom pobreží Spojených štátov a v Karibskom mori. Jedna ponorka dokonca ostreľovala ústie rieky Mississippi. Z tejto oblasti sa nemecké ponorky stiahli zhruba v júni 1942, ale posledná loď bola pri New Yorku nemeckou ponorkou potopená 8. mája 1945.

Zhruba v apríli a máji 1943 došlo k definitívnemu obratu vo vývoji konfliktu, keď masívne nasadenie stíhačov, hliadkujúcich bombardérov B-24 Liberator a Short Sunderland, sprievodných lietadlových lodí, nových verzií radarov, ASDICu, vrhačov hlbinných náloží a mín (hlavne typu hedgehog) a prístrojov umožňujúcich určiť presnú lokáciu vysielajúcej ponorky (H/F D/F) definitívne zvrátilo pomer sil v prospech Spojencov. Nemecké vylepšenia ponoriek (výkonnejšie ponorky typu XXI a XXIII, protilietadlové ponorky, šnorchel a vylepšené typy torpéd) nedokázali situáciu zvrátiť a stále sa zhoršujúca situácia nakoniec vyústila v niečo, čo už ani nepripomínalo vojnu, ale skôr hon na nemecké ponorky. Veľkú rolu tiež hrala schopnosť Spojencov čítať nemecké správy šifrované prístrojom Enigma.